Anton Bernolák
Narodil sa v rodine drobného zemana v Slanici, na Orave 3. 10. 1762. Študoval v rokoch 1774 - 1778 na gymnáziu v Ružomberku, rétoriku, filozofiu a poetiku na Emerciáne v Bratislave, Štefaneu v Trnave a teológiu na Univerzite Pázmaneu vo Viedni. Štúdiá ukončil v roku 1787 na generálnom seminári v Bratislave.
Po štúdiách jeho prvým pôsobiskom bola kaplánka v Čeklísi (dnes Bernolákovo) 1787 - 1791 .Šest rokov pôsobil vo funkcii tajomníka arcibiskupského vikariátu v Trnave. Od mája 1797 až do svojej smrti 15. januára 1813 bol farárom v Nových Zámkoch a zároveň stál na cele novozámockého dekanátu a bol správcom mestskej školy. Jeho mimoriadny talent sa prejavil už na bratislavskom Generálnom seminári, kde sa zapálil za osvietenské reformy cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II. Tam sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, ve+mi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na území Slovenska nepoužívalo živú reč v písomnom styku a v školstve nie je možné , aby sa sformoval na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti. K tomuto účelu podriadil svoje vedecké diela. Najskôr napísal základné gramatické diela: Dissertatio philologica-critica de literis Slavorum /Bratislava1787/, Grammatica Slavica /Bratislava 1790/, Etymologia vocum slavicarum /Trnava 1791/ a 5-zväzkový Slowar Slovenskí, Cesko-Latinsko-Nemecko-Uherskí, ktorý však vydal až kanonik J. Palkovič v rokoch 1825-27 v Budíne po Bernolákovej smrti.
Priaznivé podmienky, ktoré boli vytvorené osvietenskými reformami., meniace sa spoločenské a ekonomické pomery v monarchii a geniálna osobnosť Antona Bernoláka vyústili do uzákonenia prvého národného spisovného jazyka Slovákov v roku 1787. Bernolákovčina plnila funkciu celonárodného spisovného jazyka. Bernolákom uzákonený jazyk používali hlavne katolícki vzdelanci, ktorí cieľavedome v ľude presadzovali ideu svojbytnosti slovenského národa čím sa stal prvý spisovný jazyk Slovákov významným nástrojom pre zdynamizovanie rozvoja slovenskej spoločnosti na úseku duchovnom, literárnom, hospodárskom a osvetovom.
Slovenské učené tovarišstvo so svojimi pobočnými stánkami boli zriadené od západu po východ Slovenska, organicky súviselo so šírením literatúry a osvety v novoustálenom spisovnom jazyku. Šíriteľmi myšlienok a cieľov Antona Bernoláka bolo katolícke duchovenstvo /medzi najvýznamnejších patrili J, Fándly, J Hollý, I. Bajza a A. Rudnay/ . Neskôr k tomuto pohybu sa pripojila i laická skupina na cele s A. Hamuliakom. Je nevyhnutné v tejto súvislosti povedať, že hnutie bernolákovcov /vyše 50 rokov/, ich literárnych diel, denno-dennej práci medzi slovenským ľudom a vzdelancami, vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka 1843 v Hlbokom(L. Štúr, M. Hurban, M. Hodža).
Idey A. Bernoláka a jeho súputníkov nezanikli a je priam symbolické, že po Rakúsko - Uhorskom vyrovnaní a nástupe krutej maďarizácie pokračoval v odkaze svojho strýka jeho synovec Andrej Radlinský. V roku 1869 sa stáva spoluzakladateľom Spolku svätého Vojtecha so sídlom v Trnave. Milénium sv. Vojtecha sa v súčasnosti oslavuje v Čechách za prítomnosti pápeža Jána Pavla II. Spomenutý spolok sa podstatnou mierou pričinil o to, že slovenský národ nebol asimilovaný v priebehu intenzívnej 50 ročnej maďarizácie najmä tým, že vydával v masovom meradle nielen náboženskú literatúru, modlitebné knižky, ale aj učebnice, spevníky slovenských národných piesní, katolícke noviny,, kalendáre /napr. Pútnik svätovojtešský/ a pod. O ich bohatej činnosti svedčí i ten fakt, že do roku 1919 vydal Spolok sv. Vojtecha tri a pol milióna kníh, v ktorých bolo pospolitému ľudu poskytované slovenské slovo i národné sebavedomie, ktoré sa im nedostávalo v škole a taktiež na úradných miestach.