• Z histórie obce
  • ERB
  • Kultúrne pamiatky v obci
  • Hrad Čeklís
  • Z historických materiálov sa dozvedáme o prvých archeologických nálezoch už v období neolitu (novšej doby kamennej). Neskoršie osídlenie je dokladované v staršej dobe bronzovej. Dôkazom toho bolo pohrebisko (objavené roku 1962), kde sa našli veľmi vzácne nálezy: bronzová ihlica, sekera, zlomky bronzového náhrdelníka, fragment čelenky, časti bronzových kruhov a náhrdelník z perál vyrobený z kostí.
    Oveľa viac dôkazov o osídlení pochádza z 8.storočia. V rokoch 1958-1959 našli na dune zvanej Šakoň slovansko-avarské pohrebisko. Postupne bolo odkrytých 84 rôznych hrobov, medzi ktorými boli hroby kostrové i popolnicové (žiarové). Zvláštnosťou slovansko-avarskej symbiózy sú hroby so zvyškami kostry koňa i jazdca. I keď niektoré boli vykradnuté, archeológovia tu našli zvyšky výzbroje: šable, oštepy, strelky šípov, pozlátené ozdoby a v malom množstve keramiku. Z dokumentovaných výskumov napríklad zistili, že dominantným druhom mäsitej potravy u obyvateľov nášho územia bola ovca. Po tomto období nie sú jasné dôkazy o tom, že sídliská na území Bernolákova boli trvalé.

    Najstaršie písomné pramene spomínajú rok 1209, ktorý sa stáva “prvým rokom” dnešného Bernolákova. V tomto roku uhorský kráľ Ondrej II. daroval správcovi pivníc Šebešovi (Šebestiánovi – synovi nitrianskeho župana Tomáša) obec i panstvo Svätý Jur (Jengurg) spolu s dedinami: Ceki (Bernolákovo), Joan (Ivanka pri Dunaji), Casteilan (Farná) a Ybrehart (Malinovo). Šebeš sa tým stáva zakladateľom grófskeho rodu grófov z Pezinka a Svätého Jura. Bernolákovo vždy patrilo do panstva Svätý Jur.
    V roku 1216 mala obec meno Cheki (čítalo sa Čeki). Na vznik názvu obce sú dve teórie. Prvá tvrdí, že názov pochádza od osobného mena. V listine pražského biskupstva sa spomína možnosť odvodenia od staromaďarského slovesa csek, csek-ik – znamená brodiť, brodiť sa. Z tohoto pomenovania vzniklo maďarské Cseklész (neskôr Checlez, Cheklez, Čeklýs, Čeklís). Z ďalších historických materiálov sa dozvedáme, že pred 13.storočím boli na území dnešného Bernolákova dve osady – Čeki a Lužnica. Slovo Lužnica je odvodené od slova log, luh – čo znamená háj, lesík na bažinatej pôde. A takéto je územie pri Čiernej vode. V 13.storočí túto oblasť kolonizovali Nemci a ich ponemčený výraz používali obyvatelia od roku 1313 – Luensnicz (neskôr Losnych, Loznicz, Lansitz, Lanschitz, Lansch_ütz). Obe osady neskôr splynuli a názov spojenej obce sa poslovenčil na Čeklís.

    Na kopci s názvom Várdomb sú pozostatky čeklískeho hradu, ktorý chránil územie od juhu. Na vrcholci hradného vrchu je v súčasnosti štýlovo postavená (ako stredoveká hradná bašta) vodárenská veža. Čeklísky hrad bol pravdepodobne postavený po tatárskom vpáde (1241) okolo roku 1290. No je predpoklad, že strážna veža tu stála už pred týmto rokom. Z obecnej kroniky sa dozvedáme, že na začiatku 14.storočia patril kráľovi Karolovi Róbertovi. Ten ho roku 1324 daroval comesovi Abrahámovi Verešovi. Odvtedy je známy pod názvom Castrum Chekles.

    Obec, ktorá mala svoj hrad, sa zväčša spája s existenciou farnosti a kostola. Podľa niektorých prameňov bol kostol pôvodne románsky, no dokladovaný vo väčšine literatúry sa čeklísky kostol spomína ako stavba gotická. Je zo 14. storočia a bol zasvätený sv. Štefanovi – prvému uhorskému kráľovi. Jeho patrocínium (zasvätenie sv. patrónovi) zostalo nezmenené.

    V roku 1390 sú novými majiteľmi Apponyiovci. V roku 1458 hrad i obec patrili Barbore Dengelengi – manželke Šebastiána z Rozhanoviec. Začiatkom 16.storočia mala obec aj svoj obecný úrad a pečať. Táto časť histórie má ešte biele miesta, pretože pečať, na ktorej bolo vyryté Czeklesz, mal v znaku tri ľalie. Vzťah medzi tromi ľaliami a nemeckým pomenovaním Drei Lilien Stadt nie je nikde vysvetlený. V tomto období asi vzniklo pomenovanie čeklískeho hradu – Ľaliový hrad. V roku 1523 dostala obec prvú výsadnú listinu, na mestečko sa vyvinula až v 17.storočí. V roku 1553 patril hrad Čeklís Ondrejovi Báthorymu a pánom z Pajštúna.
    Keď 24.septembra 1663 dobyla turecká armáda Nové Zámky, knieža Montecuccoli (najvyšší protiturecký dôstojník) sústredil svoje sily pri Čeklísi, aby chránil Bratislavu. V rokoch 1681 – 1683 Imrich Th_ök_öly, ako hlavný organizátor protihabsburského povstavnia, zhromaždil pri Čeklísi 5000 povstalcov, ktorým velil Štefan Petr_öczy. Cisárske vojsko však povstalcov porazilo. Začiatkom 18.storočia za povstania Františka Rákoczyho II. povstalci hrad aj osadu Čeklís úplne zničili. O osude hradu už viac nevieme, pretože podľa niektorých bol spustošený už v 15. storočí; či bol obnovený v 16. a 17. storočí nie sú žiadne správy, lebo jeho majitelia sídlili v Šintave a Čeklís im slúžil iba na strážne a hospodárske účely.

    V obecnej kronike si môžeme prečítať:

    “Medzi skromnými pozostatkami hradu, kedysi veľkopanským sídlom a mocnou pevnosťou, pasie dnes bosý slovenský pasáčik sliepky a veselo si nôti čeklísku ľudovú pesničku:”

    Pod čeklískym zámkem
    veľká hubočina,
    padol do nej šuhaj
    s čiernyma očima.

    A keď sa on topil,
    na chlapcu zavolal,
    kamarádzi moji,
    už sem sa vám skoval.

    Už sem sa vám skoval
    do tej hubočiny,
    bo som si nevšimnul
    chudobnej dievčiny.

    Z povestí o čeklískom hrade vám ponúkame v skrátenej podobe tieto štyri.
    V období tureckej poroby prepadol čeklísky hrad mladý paša Kujan, ktorý sídlil na hlohoveckom hrade. Z Čeklísa odviedol krásnu devu Máriu – snúbenicu slovenského veľmoža zo Svätého Jura. Prenasledoval ju svojou láskou, veril, že ju časom obmäkčí, no ona bola verná svojmu snúbencovi. Kujan mladú devu presviedča o svojej láske, ukazuje jej pri tom jeho šťastnú hviezdu, ktorá ho sem doviedla z východu. Sľubuje, že bude Máriu milovať, kým bude žiariť jeho hviezda. Hoci ho deva počúva, myslí iba na svojho milého. Zrazu vidí, že tá jeho hviezda sa rúti z nebies do hĺbky. Vtedy Turek poslednýkrát vyslovil meno devy. Jeho srdce zasiahnuté šípom Máriinho snúbenca prestalo biť.

    V povesti o čeklískej krásnej Helene sa znova ocitneme v období, keď bolo Slovensko plienené Turkami. Múdra a krásna hradná pani Helena chcela zachrániť čeklísky hrad pred spustošením. Neobyčajnou milotou okúzlila tureckého veľkovezíra a sama sa rozhodla zobrať spravodlivosť do svojich rúk. Nevítaného hosťa ponúkla lahodným červeným vínom. Tento rozhovor s paňou hradu a dobré víno veľkovezíra očarilo natoľko, že zabudol na všetky Alahove zákony. To sa mu stalo osudným. Hradná pani mu odšvihla hlavu a spolu s celým osadenstvom hradu odišla podzemnou chodbou na svätojurský hrad. Nepriateľa chcela oklamať tým, že koňom dala naopak podkuť podkovy. Vojaci, ktorí potom hrad dobyli, boli zmätení opačnými stopami a v bezmocnosti a zlosti hrad vypálili.

    O opačnom zmýšľaní hradnej panej sa dozvedáme v povesti J.Domastu: Čeklíske sviece. V tomto čase slúžil na hrade brtník z Modry a puškár od Trenčína. Múdra a odvážna Elena sa rozhodla, že Turkom svoje sídlo nevydá. Hasan beg, ktorý hrad okupoval, však veril, že hrad i jeho veliteľka – vdovica Elena budú jeho. Kým on sníval o takomto peknom dni, hradná pani s brtníkom a puškárom vymysleli skvelý plán. Keď sa blížila búrka a nad hradom sa zmrákalo, Turci chceli zaútočiť. Vtedy zbadali v každom okne veľkú sviecu. Beg Hasan vedel, že horiace sviece vraj ochraňujú pred búrkou. Nechcel preto porušiť tento obradný rituál. Mal hrad pod dozorom, lebo jeho štyria vojaci z najvyšších stromov sledovali, čo sa deje na hrade. Dážď bubnoval po celtovine, hromy a blesky uspávali tureckých vojakov. Čeklíska pani však nespala. Postupne organizovala celú akciu tak, aby hrad vybuchol presne o polnoci. Predtým opustili tajnou chodbou hrad ženy a deti, ktoré zobrali so sebou všetky zásoby. O pol dvanástej odchádzajú i posledné stráže, ktoré oklamali nepriateľa tým, že nechali čiapky na nízkej palici, aby si Turci mysleli, že sa neustále modlia. O trištvrte na dvanásť veliteľka, brtník a puškár zapálili šnúry a odišli tajnou chodbou. Strašný výbuch rozmetal hrad po širokom okolí. Turecký beg žalostil za krásnou veliteľkou a nádherným hradom. Brtník spolu s puškárom padli pri Ivanke do tureckého zajatia. Svojou ľsťou ešte vyrobili veľa takých “čeklískych sviec”, ktoré ničili turecké vojsko. Keď sa skončilo turecké pustošenie, “čeklíske sviece” už nevybuchovali, ale údajne v rozvalinách čeklískeho hradu akoby sa neustále mihotalo svetlo sviečky.

    Posledná povesť nás zavedie k spustnutým múrom čeklískeho “Ľaliového hradu”. Vtedy, keď z pevnosti zostali iba opustené múry, išla stará ženička Buzgovičová prať šaty na Čiernu vodu pri Čeklísi. Keď sa ustatá vracala domov, oprela si nošu o zrúcaniny a odpočívala. Zrazu sa pred ňou zatriasla a roztvorila zem a v jame sa objavilo dvanásť sudov. V nich boli po povrch poukladané zlaté a strieborné peniaze a na jednom sedel kohút. Starká sa prežehnala a rýchle si zo sudov nabrala zlatých i strieborných peňazí. Šťastná sa pobrala domov. Keď sa jej v noci zjavili dvaja páni, ktorí mali na nohách kopýtka a volali ju tancovať, vedela, čo ju čaká za spoločnosť. Zo strachu sa vybrala ku kňazovi, aby jej poradil. Ten jej povedal, aby polovicu peňazí dala na kostol a druhú polovicu, aby si nechala pre seba. No kým sa neminuli posledné peniaze, nočné návštevy sa opakovali.

    Z povestí o hrade sa prenesme už do neskoršieho obdobia. Hoci za Rákoczyho povstania na začiatku 18.storočia Čeklís ľahol popolom, obdobie neznáma netrvalo dlho. Neďaleko od miesta starého hradu si dala vystaviť rodina Esterházyovcov nový kaštieľ.
    Rod Esterházyovcov bol už v minulosti veľmi bohatý a vážený. Prvé zmienky o ňom pochádzajú z roku 1186. Historici venovali pozornosť trom hlavným vetvám tejto rodiny. Zakladateľom čeklískej vetvy bol palatín Mikuláš Esterházy. Bol protestantom, neskôr sa dal prekrstiť na rímskokatolíka a bojoval proti protestantom spolu s Petrom Pázmanym. Bol poslancom za mesto Zvolen, neskôr bol zvolený za palatína. Priamym potomkom tejto vetvy bol gróf Jozef Esterházy (vnuk krajinského palatína Mikuláša Esterházyho). Jeho rodina patrila medzi favorizované šľachtické rody pri viedenskom dvore. Gróf Jozef Esterházy pomáhal Habsburgovcom vo vojnách proti Turkom. Po uzavretí Szatmarského mieru (1711) cisár bohato odmenil grófa Esterházyho za jeho pomoc. Túto odmenu využil gróf na postavenie kaštieľa v Čeklísi v rokoch 1714-1722. Monumentálna architektúra bola ovplyvnená viedenským barokom. Z historických materiálov sa dozvedáme, že autorom projektu bol pravdepodobne Ján Bernard Fischer z Erlachu. (Kaštieľ temer nezmenil svoju podobu, iba menšie úpravy boli vykonané architektom J.Fellnerom v prvej polovici 18. storočia).

    V roku 1714 boli položené základy kaštieľa. (Rok predtým – 1713 – bola ukončená Božia muka ako vďakyvzdanie po skončení morovej epidémie). Svojím riešením patrí medzi najskvostnejšie barokové kaštiele. Kaštieľ bol postavený na najkrajšom mieste v Čeklísi – na vŕšku a rozprestieral sa v rozsiahlom parku, ktorý bol riešený v štýle francúzskych parkov. Boli tu vysadené rôzne vzácne druhy drevín: krásne exempláre sekvoje obrovskej, pínie, katalpy, platany, borievka kráľovská. Park postupne prechádzal do pôvodných dubových a topoľových lesných porastov. Za kaštieľom bola rozsiahla obora pre vysokú zver.
    Hlavná brána bola zdobená znakom majiteľov. Rodinný erb Esterházyovcov mal v modrom poli na zlatej korune zlatého vtáka Griff, ktorý v prstoch pravej nohy drží meč a v ľavej tri zlaté ruže. Za hlavnou bránou bolo nádvorie, ktoré obývali úradníci a sluhovia. Samotný vstup do kaštieľa viedol cez kamenný most s plastikami levov. Zámocká brána je cennou umeleckou pamiatkou, na ktorej umelcova ruka vykreslila prekrásne ornamenty. Samotný kaštieľ mal tri jednoposchodové krídla s čestným dvorom, ktorý bol uzavretý prízemným vstupným krídlom. Mal dve veže: na pravom i ľavom krídle, ktoré boli spojené portálom, tretia sa nachádzala v prostriedku medzi čelnými vežami. Strechy boli bohato ozdobené a zlátené. V pôvodnom francúzskom parku sa nachádzali plastiky Ľ.Godeho (tieto boli neskôr nahradené secesnými alegorickými sochami ročných období a fontánou s ústrednou plastikou ženy s dvoma nymfami). V období výstavby kaštieľa bola vybudovaná v zámockom parku baroková kaplnka Svätej Anny (1716), ktorú dal postaviť gróf Esterházy na pamiatku zachránenia grófových detí. (Možno vás zaujme i fakt, že v rokoch 1714-1720 mal Čeklís 72 daňovníkov a dva mlyny).
    V kaštieli sa postupne zhromaždilo mnoho cenných vecí a umeleckých predmetov, bohatá knižnica, obrazáreň a pekné lovecké trofeje. Zaujímavosťou prednádvoria sa stal aj mariánsky stĺp od Ľ.Godeho z rokov 1750-1760.

    Majitelia viedli prepychový život. O dôležitosti a významnosti čeklískych Esterházyovcov svedčí aj návšteva celého kráľovského dvora v roku 1766. Pri tejto príležitosti bol postavený nádherný pavilón v Starej bažantnici. Program slávnosti bol veľmi pestrý – rybolov na Dunaji, čínske dostihy, bludný Holanďan. Najväčšou atrakciou bol jarmok, kde mali prepychové stánky Peržania, Turci, Arméni, Egypťania, Rusi, Holanďania, Angličania a ďalšie národy. Na návštevu bolo zvedavých niekoľko tisíc obyvateľov z okolia. Po skončení slávnosti odišiel celý kráľovský dvor do zámku, kde bola pripravená večera. Kaštieľ osvetľovali nielen bengálske ohne, romantiku noci upevnilo aj tisíc lampiónov.
    V priebehu 18.storočia sa aj na Slovensku rozvíjali a silneli kapitalistické výrobné vzťahy (vznikali manufaktúry, ťažilo sa čoraz viac obyčajných i drahých kovov, rozvíjala sa banská technika aj hutníctvo). Koncom 18.storočia pretrvával boj medzi cechmi a novovznikajúcimi manufaktúrami, ktorým veľkú pomoc poskytla i Mária Terézia svojou reformou z 5.marca 1765, a tým zabezpečila ich rozvoj. (Pre zaujímavosť možno spomenúť, že v Čeklísi bol známy cech čižmárov (1726) a cech hrnčiarov (1745)).

    Panovníčka Mária Terézia v Čeklísi v roku 1766 zriadila prvú manufaktúru na výrobu súkna a rôznych druhov bavlnených látok – kartúnku. Bola vybudovaná na pravom brehu Čiernej vody, neďaleko kaplnky Svätej Anny. Manufaktúru založila skupina bratislavských a viedenských podnikateľov, na čele ktorej stál Jozef Falquet a jeho zať Ignac Canvert. Spoločníkmi boli Jozef Wachtler a Konrád Himberger. Zakladatelia investovali do jej založenia 60 000 zlatých. Manufaktúra získala cisárske privilégium. Medzi najzaujímavejšie práva patrilo:
    – rozširovanie manufaktúry podľa vlastného uváženia
    – právna ochrana ľudí patriacich k manufaktúre
    – právo pečiatkovať výrobky zvláštnym znakom
    – oslobodenie zahraničných remeselníkov od daní na 15 rokov
    – právo zamestnávať ľubovoľný počet tkáčov bez ohľadu na záujmy cechov

    Čeklís mal ideálne podmienky na bielenie kartúnu – veľké lúky i vodu. Bielenie sa vykonávalo primitívnym spôsobom – na slnku. Z tohoto obdobia pochádzajú i miestne názvy: Panské lúky (lúky, na ktorých sa bielil kartún), Fabrický most (vedie nad Ľadovou vodou), Ľadová voda (potok vlievajúci sa z pravej strany do Čiernej vody). Kartúnka vyprodukovala ročne asi 3000 kruhov kartúnu a 5000 kruhov cicu. Neprimerané náklady a veľká konkurencia zapríčinila úpadok čeklískej manufaktúry, o ktorej posledné správy hovoria ešte v roku 1792.
    Manufaktúra v Čeklísi bola po šaštínskej manufaktúre druhou najvýznamnejšou na Slovensku. Iba tieto dve mohli vyvážať svoj tovar aj do Rakúska. S výrobkami čeklískej manufaktúry obchodovali kupci v Modre, Pezinku, Galante, Dunajskej Strede, Hlohovci, Banskej Štiavnici, Ostrihome, Komárne, Šali, Banskej Bystrici, Kežmarku, Rábe, Veszpréme, Budíne, Pešti a Temešvári.
    Manufaktúra mala v období najväčšieho rozmachu 100 – 150 stálych zamestnancov, 100 dievčat – farbiarok a okrem toho zamestnávala ešte asi 2000 pradiarov a česáčov z okolia.
    Čeklís i naďalej patril k známym panským sídlam. Presviedčajú nás o tom záznamy o významnej slávnosti, ktorá sa konala dňa 10.augusta 1775. Bola usporiadaná na počesť arcikniežaťa Ferdinanda a jeho manželky Beatrice. Vtedy bol dvorným kráľovským kancelárom Michal Esterházy, ktorého historické pramene hodnotia ako veľmi dobrého a spravodlivého pána. Dôkazom toho je i historka, o ktorej sa môžeme dočítať v kronike: dvanásť sedliackych párov vstúpilo do stavu manželského. Svadobný obrad sa konal v zámockej kaplnke sv. Jozefa, svadobná hostina vo Veľkej bažantnici. Novomanželia boli štedro obdarení svojím pánom. Dostali: nové šaty, výbavu, každý pár jednu kravu, veľký hodvábny ručník, zlaté dukáty, postele, periny, stôl, stoličky, skriňu a jedálenský servis. Veselie trvalo dva dni a 7 hudcov tu hralo od rána do večera.

    V období hľadania identity malých národov prichádza do Čeklísa po skončení štúdia teológie mladý katolícky kňaz Anton Bernolák. Táto ponuka ho veľmi potešila, pretože dedina ležala blízko Bratislavy a nebolo z nej ďaleko ani do Trnavy. Boli to dve významné centrá, ktoré potreboval pre svoju jazykovú tvorbu. Už sem priniesol výtlačky prvého diela Kriticko – filologickej rozpravy o slovanských písmenách. Rok 1787 vošiel do dejín ako dátum kodifikovania – uzákonenia slovenčiny. Hoci na našej fare pôsobil iba krátko (1787-1791), môžeme byť na toto obdobie hrdí. V radoch mladej slovenskej inteligencie bol veľmi známy, pokračoval v práci na povznesení slovenského jazyka a naďalej aj ako vysvätený kňaz vydáva Oravský obzor.
    V Čeklísi sa staral o duševné spasenie obce i o povznesenie a záchranu celého národa. Kronika obce hodnotí jeho pôsobenie takto: “Chrám čeklísky, vedľa fara a celá obec chovajú pamätnú stopu jeho požehnaného života. Svojím dielom a pôsobením stojí na poprednom mieste v slovenských duchovných a národných dejinách.” Hodnotenie v podobnom duchu zanechal o ňom i predstaviteľ neskoršej štúrovskej školy Jozef Miloslav Hurban:
    Povstal v útlom veku mládenec slovenský, ktorého duch smelo letel nad zaprášené cesty zastaraného zvyku a ktorý povedal prvý zreteľným slovom:
    “Slováci píšte po slovensky”
    Bernolák v roku 1790 dokončil a vydáva v poradí už tretie dielo – Slovenská gramatika, ktorým obohacuje sústavu slovenskej reči. Vypĺňa dejiny kultúry a buditeľstva, tým začína hnutie, ktorého dedičstvom je dnešné národné povedomie: “Je milá naša reč slovenská.”
    Tu v malej, skromnej izbičke tvoril najväčšie dielo svoje i národné. Po štyroch rokoch z Čeklísa odchádza. Jeho pôsobenie a veľkosť ducha umocňujú i citáty. ktoré nájdeme v kronike:
    “Len vtedy, keď pracujeme s láskou, nachádzame sa tu blaženými. A čo je práca s láskou? Je to ako súkno predané do vlastného srdca.”
    “Hoc by som spieval ako anjel a nemiloval ľudí a pracoval by som ako mravec a neosožil ľuďom, lepšie urobíš, keď posadíš sa ku dverám chrámovým a budeš brať almužnu.”
    Mnohí z vás určite o tomto veľkom národovcovi vedia. No nezaškodí si zopakovať pár základných faktov.
    Anton Bernolák sa narodil 3.októbra 1762 v Slanici na Orave. Pochádzal zo známej zemianskej rodiny. Nižšie triedy ľudovej školy navštevoval v Slanici, vyššie v Námestove. Pokračoval na gymnáziu v Ružomberku. V bratislavskom seminári študoval dva roky poetiku a rétoriku, ďalšie dva školské roky filozofiu v Trnave.
    V rokoch 1784-1787 študoval teológiu vo Viedni a v generálnom seminári v Bratislave. Po vysvätení za kňaza (17.8.1787) nastupuje ako kaplán na fare v Čeklísi. Najvýznamnejšie dielo A.Bernoláka vzniká v posledných rokoch pôsobenia v Bratislave a v Čeklísi. Je to obdobie, keď mladá slovenská inteligencia hľadá identitu vlastného národa. Do dejín vstupuje ako kodifikátor spisovnej slovenčiny v roku 1787. V tom istom roku založila slovenská mládež Slovenskú učenú spoločnosť. V lete 1791 odchádza z Čeklísa do Trnavy, kde sa stal tajomníkom arcibiskupskej kancelárie. Mal najväčšiu zásluhu na tom, že v roku 1792 vzniká Slovenské učené tovarišstvo. Po celom Slovensku vznikali jeho odbočky. Počet členov sa odhadoval asi na 500 osôb. Boli to ľudia rôznych profesií – kňazi, učitelia, lekári, úradníci. remeselníci i kupci.
    V roku 1797 nastupuje ako dekan v Nových Zámkoch, kde veľmi mladý 15.1.1813 zomiera. Vo svojom činorodom živote vytvoril súvislé jazykovedné dielo, v ktorom vychádzal zo zásady, že slovenská spisovná reč musí mať základ v jazyku a výslovnosti ľudu, za základ ktorého si vybral západoslovenské nárečie a zaviedol fonetický pravopis – píš, ako počuješ. I keď úsilie A.Bernoláka nemalo trvalý úspech, pretože jeho slovenčina sa nestala celonárodným spisovným jazykom, písal ním Ján Hollý a Juraj Fándly. Bernolákov jazyk neoslovil hlavne evanjelických vzdelancov, ktorí naďalej zotrvávali na biblickej češtine. Jeho slovenčina v polovici 19.storočia zanikla. Bolo to spôsobené hospodárskymi, politickými i kultúrnymi zmenami.

    Po odchode Antona Bernoláka z Čeklísa sa o osudoch dediny veľa nevie. Sú to “biele miesta”, o ktorých mlčí obecná kronika i slovenskí historici. A práve preto je táto časť viac – menej chronologickým prehľadom. Od 18.storočia bola v obci stanica dostavníkovej pošty medzi Bratislavou a Blatným.V roku 1828 mal Čeklís 268 domov a 1803 obyvateľov. Panstvo tu malo rozsiahly majer s chovom oviec. Grófsky rod Esterházyovcov patril medzi najbohatšie. V roku 1910 mala obec už 2103 obyvateľov. Obecná kronika spomína až obdobie 1. svetovej vojny. V pekné slnečné nedeľné ráno 26.júla 1914 prišiel do obce zástupca okresného úradu a priniesol mobilizačnú vyhlášku. Podľa nej mali do armády nastúpiť všetci muži do 37 rokov.Začala sa 1. svetová vojna. Kronikár spomína : “Smutné časy, mobilizácia vyprázdnila Čeklís. Čo lepší chlapi sú, všetci musia byť vojakmi. Všade plač a náreky, ale nedá sa pomôcť – rozkaz je rozkaz. Vojna je neúprosná, vojna potrebuje obete. Veľa vojenských vlakov prejde cez Čeklís a vojaci spievajú. Spievajú smutné i veselé…”
    Vojna celou hrôzou doľahla i na Čeklís. Z krátkodobej sa stala vojna dlhodobá.Ďalšia vyhláška prikazovala domobranecké prehliadky, pri ktorých už i nevojaci od 18 do 42 rokov dopĺňali rakúsko -uhorskú armádu. Berný úrad prispieval rodinám vojakov.
    V rokoch 1916 – 1917 boli pre vojenské účely zobraté 2 zvony z kostola a 1 z kaplnky Sv. Anny. Bieda i smútok panovali všade, bez peňazí a potravín sa ťažko žije.
    V rokoch 1916 zriadili v Čeklísi poľnú nemocnicu. Boli to baraky vystavané na obecných pozemkoch v blízkosti hradskej od Ivanky po Veľký Biel. Po skončení vojny ich úrady dali rozobrať a materiál rozpredali občanom.
    28.októbra 1918 ešte v obci nik nevedel, že 1.svetová vojna sa skončila. Až na druhý deň. V ďalších dňoch a mesiacoch sa vracali domov vojaci. 43 občanov Čeklísa sa domov nevrátilo – pamätník týmto obetiam bol postavený pri kostole.
    V tomto istom roku obyvateľstvo obce i okolia zničilo oboru, kde sa dovtedy chovala vysoká zver.
    Po vzniku Československej republiky v Čeklísi začali svoju činnosť slovenské úrady i slovenská škola.
    V rokoch 1922 – 23 bola v obci parcelácia Esterházyovských pozemkov a stavebných parciel – obec sa veľmi rýchlym tempom rozširovala. Vo voľbách 1923 bol tajným hlasovaním za starostu zvolený Jakub Príkopský a v roku 1927 Karol Kastl.
    10.októbra 1937 bol slávnostne odhalený pomník Antona Bernoláka, ktorý bol dielom akademického sochára Frica Motošku. Na veľkolepej celonárodnej oslave sa zúčastnilo veľa vzácnych hostí svetských i cirkevných (okrem iných ministerský predseda Dr. Milan Hodža). Bustu odhalil okresný náčelník Dr. Aug. Brychta, ktorý mal i hlavný slávnostný prejav.
    V tomto roku mal Čeklís asi 5000 obyvateľov. V obci bola pošta s telefónom a telegrafom, obvodný notariát, žandárska stanica, 5 hostincov, 5 obchodov, potravinové družstvo, mlyn, kultúrny dom aj kino.
    10.októbra 1938 Viedenskou arbitrážou Čeklís pripadol Maďarsku. Vo večerných hodinách bol obsadený maďarským vojskom, zmenili sa i predstavitelia obce a školy. Mnoho ľudí stratilo svoje zamestnanie v Bratislave.
    14.marca 1939 bol Čeklís znovu pripojený k Slovensku, lebo v tento deň bol vyhlásený samostatný Slovenský štát. Pred obecným úradom sa konali veľké oslavy. Bol zvolený i vládny komisár Jozef Mutkovič, ktorý funkciu vykonával až do oslobodenia.
    1.septembra 1939 začala 2.svetová vojna. Prvá mobilizácia bola v júni 1941 a do bojov išlo prvých päť ročníkov záložných vojakov. V roku 1941 sa začalo so stavbou ľudovej školy, ktorá bola dokončená v roku 1942. V tom istom roku bola postavená poschodová budova obecného úradu.
    V roku 1943 boli na Vardombe umiestnené protilietadlové delá. Školská budova bola obsadená slovenskými vojakmi, po ich odchode do Povstania tam sídlil nemecký vojenský štáb.
    Obec bola oslobodená 2.apríla 1945 ráno o 6.hodine Červenou armádou. V detskom domove, škole i v kaštieli boli zriadené poľné nemocnice, v ktorých ošetrovali ruských vojakov.
    Krátko pred skončením vojny ušiel z kaštieľa Karol Esterházy. Po jeho odchode ľudia začali vykrádať kaštieľ, zmizli niektoré cenné obrazy, nábytok i vzácne knihy z knižnice.

    4.apríla bol utvorený Revolučný národný výbor. Predsedom sa stal Ján Belai.
    V 1947 bola parcelácia skonfiškovaného majetku Esterházyovcov. Bol to veľmi ťažký rok – bolo katastrofálne sucho, ktoré malo za následok veľkú neúrodu.
    V tomto roku poslanci podali návrh na premenovanie obce. Boli dva návrhy: Krasnodar a Bernolákovo. Na nadriadených miestach prešiel návrh Bernolákovo a od 11.júna 1948 nesie obec toto pomenovanie.

  • Erby zohrávali už v dávnej minulosti významnú úlohu. Obec či mestečko, ktoré ho mali, znamenali stupienok určitej hierarchie – vyjadrovali výsadné postavenie vlastníka erbu v spoločnosti.
    Heraldika – náuka o pravidlách a zvyklostiach pri tvorení znakov (erbov) – nám zjednodušene
    vysvetľuje, že erb je určité farebné znamenie umiestnené na štíte. Mohli sa používať iba štyri základné farby (červená, modrá, zelená, čierna) a dva kovy (zlato a striebro), ktoré možno nahradiť žltou a bielou farbou. Všetky dnešné erby sa vyvinuli z pôvodných obecných pečatí.

    Kde siahajú korene dnešného obecného erbu?

    Zo 14.storočia vieme, že v Čeklísi existoval kostol, ktorý bol zasvätený sv. Štefanovi. V tomto období sa vždy činnosť obecnej správy – jej administratíva spájala s farnosťou. Najdôležitejším znakom obecnej správy je obecná pečať – tá musela mať tvar kruhopisu a znamenie, ktoré obec identifikovalo pred úradmi.
    Na obecnej pečati Čeklísa bol zobrazený patrón farského kostola sv. Štefana – celá jeho postava. Odtlačok tohto pečatidla je na písomnosti z roku 1571 a 1606 v Archíve hlavného mesta Bratislavy. Do 17.storočia je to iba pečať – pretože znamenie nebolo vsadené do heraldického štítu. V tomto období sa cirkevné motívy do štítov neosádzali.
    Čeklís sa stal mestečkom (oppidum, város) v rozpätí rokov 1606 – 1630. Vtedy prijíma nové pečatidlo: v kruhopise je vytlačené * SIGILVM * VAROS * CZEKL.ZI – (bolo to gramaticky nesprávne) a znamenalo “Pečať mestečka Čeklís”. Kruhopis obsahoval i skratku – iniciálky SI – Szent István – sv. Štefan. Na tomto pečatidle už nie je postava sv. Štefana kráľa – ale len jeho pravé rameno držiace v dlani kráľovské žezlo. Rameno so žezlom je už vsadené do heraldického štítu – môžeme hovoriť o erbe Čeklísa.
    Toto prvé erbové pečatidlo sa stratilo, alebo ho chceli vylepšiť, jedno je však isté: v období od 10.novembra 1630 až 19.septembra 1634 vzniklo nové pečatidlo s latinským kruhopisom SIGILLVM OPPIDI CZEKLISZ (Pečať mestečka Čeklís). Namiesto iniciálok SI obsahoval dátum vročenia – dátum vyhotovenia 19.septembra 1634. Štít a znak zostal z predchádzajúceho pečatidla. Nové pečatidlo používal obecný úrad a richtár až do roku 1910. Vtedy pravdepodobne obec nemala peniaze na zaplatenie návrhu erbu, a preto používala iba nápisovú pečiatku.
    V období, keď sa obce opäť rozhodli pre používanie obecných pečatí a obecného erbu (po roku 1960) popísal (blazoval) erb Bernolákova popredný slovenský heraldik Jozef Novák.
    Erb pozostáva z modrého štítu, pravé striebornoodeté rameno zviera v dlani zlaté ľaliové žezlo. Od tohoto erbu sa odvíja i obecná vlajka – ukončená lastovičím zástrihom. Pri jej tvorbe sa vychádzalo z farieb erbového znamenia a štítu.
    Pre zaujímavosť podobný erb má obec Otročok v okrese Rimavská Sobota.

  • Náš národ prešiel rôznymi historickými obdobiami, z ktorých sa zachovalo množstvo pamiatok. Niektoré z nich majú štatút kultúrnej pamiatky. V našej obci máme päť kultúrnych pamiatok.

    Stĺp hanby

    Stĺp hanby – pranier sa nachádza v ohradenom priestore blízko rímskokatolíckeho kostola. Bol postavený pravdepodobne v 17. storočí. Je to jednoduchý hladký kamenný stĺp v tvare valca s hlavicou a otvorom pre reťaz. Spodná časť je zabetónovaná a je z tvrdého pieskovca. Výška stĺpa je asi 2,5 metra.
    Stĺp hanby stál pôvodne v priestore pred kaštieľom, kde bola i stanica dopravníkovej pošty. V tomto období patril grófsky rod medzi najbohatšie v Západoslovenskom kraji, a preto tu sídlil i panský súd “Úriszék”, ktorý vynášal tresty v prípade poddaných. Jedným z trestov bolo i vyviazanie k stĺpu hanby (za krádež alebo za urážku vrchnosti). Aj miestny richtár mal možnosť stíhať niektoré delikty: opilstvo, rušenie nočného pokoja, výtržníctvo a krádeže v obci a v nepoddanskej časti chotára. Okrem trestov za tieto činy k stĺpu hanby priväzovali i klebetné ženy a ženy podozrivé z čarov.

    Kaplnka sv. Anny

    Kaplnku sv. Anny dal vybudovať gróf Esterházy v severozápadnom cípe parku v roku 1724. Je to baroková stavba centrálneho polygonálneho pôdorysu s obdĺžnikovým presbytórom, ktorý je zaklenutý pruskou klenbou. Celá loď je krytá kupolou. Fasáda je členená nárožným pilastrami s rímsovou hlavicou. Nad portálom je tympanom, v ktorom je reliéf. V súčasnosti slúži na cirkevné obrady. Kaplniek tohoto druhu sa zachovalo veľmi málo. Reprezentuje hodnotnú architektúru a má bohatý barokový inventár.

    Pomník Antona Bernoláka

    Pomník pamiatke priekopníka spisovnej slovenčiny a zakladateľa Slovenského učeného tovarišstva Antona Bernoláka, ktorý u nás pôsobil ako rímskokatolícky farár a dekan (1787 – 1791), bol odhalený 10.októbra 1937. Nachádza sa pred rímskokatolíckou farou. Je postavený na stupňovitom podstavci z umelého kameňa. Má štvorcovú podstavu, na ktorej je umiestnený pylón zužujúci sa ku spodu. Na vrchu pylónu je bronzová busta Antona Bernoláka, ktorá predstavuje mladého spisovateľa – národovca. Na čelnej strane nás privíta text: “Milá je naša reč slovenská…”, ktorý je vytesávaný, nenatieraný.
    Autorom pomníka je akademický sochár Frico Motoška.

    Kostol sv. Štefana – kráľa

    Je najstaršou kultúrnou pamiatkou Bernolákova. V literatúre sa často spomína ako gotická stavba zo 14. storočia, no niektoré historické pramene pripúšťajú možnosť, že v tom období bola goticky iba upravená pôvodná románska stavba z 13. storočia. Gotický charakter sa zmenil ďalšou úpravou v rokoch 1764 a 1773. Tieto stavebné úpravy uskutočnili vtedajší majitelia Čeklísa Esterházyovci. Bola vykonaná prístavba veže k západnej fasáde lode kostola a oratória. Vtedy bola odstránená i kamenná románska krstiteľnica (dnes je vo farskej záhrade) a nahradená novou. Všetky úpravy boli v štýle baroka.
    V rokoch 1952 – 53 bol objekt zväčšený prístavbou bočnej kaplnky na severnej strane presbytéria a z južnej strany obdlžníkovou prístavbou z tehál, rozdelenou priečkami na tri samostatné miestnosti (sakristia, sklad a boží hrob).
    Pôvodné patrocínium mohlo patriť Štefanovi prvomučeníkovi, no v priebehu stredoveku sa zmenilo a aj dnes je kostol zasvätený svätému Štefanovi – kráľovi. Veľmi vzácnou pamiatkou je zlatý kalich z roku 1666.
    Tento unikátny jednoloďový sakrálny priestor je zakončený polygonálnym presbytárom a novou prístavbou kaplnky. Presbytérium je zaklenuté gotickou krížovou rebrovou klenbou s profilovými rebrami. Loď je krytá krížovou hrebienkovou klenbou. Sakristia je plochostropá. Fasáda je členená dvojstupňovými opornými piliermi.

    Kaštieľ

    Patrí medzi najkrajšie barokové stavby u nás. Bohatý panovnícky rod Esterházyovcov ho dal postaviť v rokoch 1714 – 1722. Pôvodne mal byť letným sídlom. Autorom projektu bol pravdepodobne Ján Bernard Fischer z Erlachu. Neskoršie stavebné úpravy boli realizované staviteľom J. Fellnerom v prvej polovici 18. storočia. Ďalšie úpravy boli uskutočnené po požiari v roku 1911 a v rokoch 1948 – 49.
    Kaštieľ v Bernolákove je jednoposchodová trojkrídlová budova stavaná do pôdorysu “U”. Dvor je uzavretý jednoduchou prízemnou stavbou s terasou a vstupným portálom, ktorý spája veže bočných krídiel. Hlavné jedenásťosové priečelie s mierne vystupujúcim stredným rizalitom je situované do parku. Fasáda je členená pravidelným rytmom okien (2-2-3-2-2) a pilastrami s jónskou hlavicou. Stredné krídlo má v dvornej časti mierne vystupujúci rizalit, ktorý je členený polostĺpmi s korintskou hlavicou. Celú fasádu ukončuje balustráda s dvoma plastikami a oválna veža krytá kopulou. Okná tohto krídla majú nad sebou a v parapete dekoratívne prvky. V priečelí bočných krídiel sú štvorhranné trojposchodové veže členené nárožnými pilastrami a kryté helmicou. Strecha je manzardová s vikiermi. Miestnosti majú v prízemí klenby s lunetami alebo krížové klenby. Ostatné miestnosti sú plochostropé. Slávnostná miestnosť v strednom krídle je prístupná dvojramenným schodišťom, na ktorom je železná kovaná mreža.
    Hlavný vstup do areálu z obce bol tromi ulicami lemovaný alejami, ktoré sa opticky zbiehali pri obelisku sv. Štefana. I hlavné komunikácie po obvode areálu a prechod parku do obory bol riešený priamočiarými alejami, ktoré sa hviezdicovito križovali. Toto panské sídlo bolo ojedinelou ukážkou vysoko kvalitne budovaného barokového zámockého komplexu stredoeurópskeho významu.
    Kaštieľ má v prenájme spoločnosť Huma 90, v areáli parku sa buduje golfové ihrisko a iné športoviská.

  • Na kopci s názvom Várdomb sú pozostatky čeklískeho hradu, ktorý chránil územie od juhu. Na vrcholci hradného vrchu je v súčasnosti štýlovo postavená (ako stredoveká hradná bašta) vodárenská veža. Čeklísky hrad bol pravdepodobne postavený po tatárskom vpáde (1241) okolo roku 1290. No je predpoklad, že strážna veža tu stála už pred týmto rokom. Z obecnej kroniky sa dozvedáme, že na začiatku 14.storočia patril kráľovi Karolovi Róbertovi. Ten ho roku 1324 daroval comesovi Abrahámovi Verešovi. Odvtedy je známy pod názvom Castrum Chekles.

    Viac v sekcii “Z histórie obce”…

Informácie sú prevzaté z materiálov obce.