Z historických
materiálov sa dozvedáme o prvých archeologických
nálezoch už v období neolitu (novšej doby kamennej).
Neskoršie osídlenie je dokladované v staršej dobe
bronzovej. Dôkazom toho bolo pohrebisko (objavené
roku 1962), kde sa našli veľmi vzácne nálezy: bronzová
ihlica, sekera, zlomky bronzového náhrdelníka, fragment
čelenky, časti bronzových kruhov a náhrdelník z
perál vyrobený z kostí.
Oveľa viac
dôkazov o osídlení pochádza z 8.storočia. V rokoch
1958-1959 našli na dune zvanej Šakoň slovansko-avarské
pohrebisko. Postupne bolo odkrytých 84 rôznych hrobov,
medzi ktorými boli hroby kostrové i popolnicové (žiarové).
Zvláštnosťou slovansko-avarskej symbiózy sú hroby
so zvyškami kostry koňa i jazdca. I keď niektoré boli
vykradnuté, archeológovia tu našli zvyšky výzbroje:
šable, oštepy, strelky šípov, pozlátené ozdoby a v
malom množstve keramiku. Z dokumentovaných výskumov
napríklad zistili, že dominantným druhom mäsitej potravy
u obyvateľov nášho územia bola ovca. Po tomto období
nie sú jasné dôkazy o tom, že sídliská na území Bernolákova
boli trvalé.
Najstaršie
písomné pramene spomínajú rok 1209, ktorý sa
stáva "prvým rokom" dnešného Bernolákova.
V tomto roku uhorský kráľ Ondrej II. daroval správcovi
pivníc Šebešovi (Šebestiánovi - synovi nitrianskeho
župana Tomáša) obec i panstvo Svätý Jur (Jengurg)
spolu s dedinami: Ceki (Bernolákovo), Joan (Ivanka
pri Dunaji), Casteilan (Farná) a Ybrehart (Malinovo).
Šebeš sa tým stáva zakladateľom grófskeho rodu grófov
z Pezinka a Svätého Jura. Bernolákovo vždy patrilo
do panstva Svätý Jur.
V roku
1216 mala obec meno Cheki (čítalo sa Čeki).
Na vznik názvu obce sú dve teórie. Prvá tvrdí, že
názov pochádza od osobného mena. V listine pražského
biskupstva sa spomína možnosť odvodenia od staromaďarského
slovesa csek, csek-ik - znamená brodiť, brodiť sa.
Z tohoto pomenovania vzniklo maďarské Cseklész (neskôr
Checlez, Cheklez, Čeklýs, Čeklís). Z ďalších historických
materiálov sa dozvedáme, že pred 13.storočím boli
na území dnešného Bernolákova dve osady - Čeki a Lužnica.
Slovo Lužnica je odvodené od slova log, luh - čo znamená
háj, lesík na bažinatej pôde. A takéto je územie pri
Čiernej vode. V 13.storočí túto oblasť kolonizovali
Nemci a ich ponemčený výraz používali obyvatelia od
roku 1313 - Luensnicz (neskôr Losnych, Loznicz, Lansitz,
Lanschitz, Lansch_ütz). Obe osady neskôr splynuli
a názov spojenej obce sa poslovenčil na Čeklís.
Na kopci
s názvom Várdomb sú pozostatky čeklískeho hradu,
ktorý chránil územie od juhu. Na vrcholci hradného
vrchu je v súčasnosti štýlovo postavená (ako stredoveká
hradná bašta) vodárenská veža. Čeklísky hrad bol pravdepodobne
postavený po tatárskom vpáde (1241) okolo roku 1290.
No je predpoklad, že strážna veža tu stála už pred
týmto rokom. Z obecnej kroniky sa dozvedáme, že na
začiatku 14.storočia patril kráľovi Karolovi Róbertovi.
Ten ho roku 1324 daroval comesovi Abrahámovi Verešovi.
Odvtedy je známy pod názvom Castrum Chekles.
Obec, ktorá
mala svoj hrad, sa zväčša spája s existenciou farnosti
a kostola. Podľa niektorých prameňov bol kostol pôvodne
románsky, no dokladovaný vo väčšine literatúry sa
čeklísky kostol spomína ako stavba gotická. Je zo
14. storočia a bol zasvätený sv. Štefanovi - prvému
uhorskému kráľovi. Jeho patrocínium (zasvätenie sv.
patrónovi) zostalo nezmenené.
V roku 1390
sú novými majiteľmi Apponyiovci. V roku 1458 hrad
i obec patrili Barbore Dengelengi - manželke Šebastiána
z Rozhanoviec. Začiatkom 16.storočia mala obec aj
svoj obecný úrad a pečať. Táto časť histórie má ešte
biele miesta, pretože pečať, na ktorej bolo vyryté
Czeklesz, mal v znaku tri ľalie. Vzťah medzi tromi
ľaliami a nemeckým pomenovaním Drei Lilien Stadt nie
je nikde vysvetlený. V tomto období asi vzniklo pomenovanie
čeklískeho hradu - Ľaliový hrad. V roku 1523 dostala
obec prvú výsadnú listinu, na mestečko sa vyvinula
až v 17.storočí. V roku 1553 patril hrad Čeklís Ondrejovi
Báthorymu a pánom z Pajštúna.
Keď 24.septembra
1663 dobyla turecká armáda Nové Zámky, knieža Montecuccoli
(najvyšší protiturecký dôstojník) sústredil svoje
sily pri Čeklísi, aby chránil Bratislavu. V rokoch
1681 - 1683 Imrich Th_ök_öly, ako hlavný organizátor
protihabsburského povstavnia, zhromaždil pri Čeklísi
5000 povstalcov, ktorým velil Štefan Petr_öczy. Cisárske
vojsko však povstalcov porazilo. Začiatkom 18.storočia
za povstania Františka Rákoczyho II. povstalci hrad
aj osadu Čeklís úplne zničili. O osude hradu už viac
nevieme, pretože podľa niektorých bol spustošený už
v 15. storočí; či bol obnovený v 16. a 17. storočí
nie sú žiadne správy, lebo jeho majitelia sídlili
v Šintave a Čeklís im slúžil iba na strážne a hospodárske
účely.
V obecnej
kronike si môžeme prečítať: "Medzi skromnými
pozostatkami hradu, kedysi veľkopanským sídlom a mocnou
pevnosťou, pasie dnes bosý slovenský pasáčik sliepky
a veselo si nôti čeklísku ľudovú pesničku:"
Pod čeklískym zámkem
veľká hubočina,
padol do nej šuhaj
s čiernyma očima.
A keď sa on topil,
na chlapcu zavolal,
kamarádzi moji,
už sem sa vám skoval.
Už sem sa vám skoval
do tej hubočiny,
bo som si nevšimnul
chudobnej dievčiny.
Z povestí
o čeklískom hrade vám ponúkame v skrátenej podobe
tieto štyri.
V období
tureckej poroby prepadol čeklísky hrad mladý
paša Kujan, ktorý sídlil na hlohoveckom hrade. Z Čeklísa
odviedol krásnu devu Máriu - snúbenicu slovenského
veľmoža zo Svätého Jura. Prenasledoval ju svojou láskou,
veril, že ju časom obmäkčí, no ona bola verná svojmu
snúbencovi. Kujan mladú devu presviedča o svojej láske,
ukazuje jej pri tom jeho šťastnú hviezdu, ktorá ho
sem doviedla z východu. Sľubuje, že bude Máriu milovať,
kým bude žiariť jeho hviezda. Hoci ho deva počúva,
myslí iba na svojho milého. Zrazu vidí, že tá jeho
hviezda sa rúti z nebies do hĺbky. Vtedy Turek poslednýkrát
vyslovil meno devy. Jeho srdce zasiahnuté šípom Máriinho
snúbenca prestalo biť.
V povesti
o čeklískej krásnej Helene sa znova ocitneme
v období, keď bolo Slovensko plienené Turkami. Múdra
a krásna hradná pani Helena chcela zachrániť čeklísky
hrad pred spustošením. Neobyčajnou milotou okúzlila
tureckého veľkovezíra a sama sa rozhodla zobrať spravodlivosť
do svojich rúk. Nevítaného hosťa ponúkla lahodným
červeným vínom. Tento rozhovor s paňou hradu a dobré
víno veľkovezíra očarilo natoľko, že zabudol na všetky
Alahove zákony. To sa mu stalo osudným. Hradná pani
mu odšvihla hlavu a spolu s celým osadenstvom hradu
odišla podzemnou chodbou na svätojurský hrad. Nepriateľa
chcela oklamať tým, že koňom dala naopak podkuť podkovy.
Vojaci, ktorí potom hrad dobyli, boli zmätení opačnými
stopami a v bezmocnosti a zlosti hrad vypálili.
O opačnom
zmýšľaní hradnej panej sa dozvedáme v povesti J.Domastu:
Čeklíske sviece. V tomto čase slúžil na hrade
brtník z Modry a puškár od Trenčína. Múdra a odvážna
Elena sa rozhodla, že Turkom svoje sídlo nevydá. Hasan
beg, ktorý hrad okupoval, však veril, že hrad i jeho
veliteľka - vdovica Elena budú jeho. Kým on sníval
o takomto peknom dni, hradná pani s brtníkom a puškárom
vymysleli skvelý plán. Keď sa blížila búrka a nad
hradom sa zmrákalo, Turci chceli zaútočiť. Vtedy zbadali
v každom okne veľkú sviecu. Beg Hasan vedel, že horiace
sviece vraj ochraňujú pred búrkou. Nechcel preto porušiť
tento obradný rituál. Mal hrad pod dozorom, lebo jeho
štyria vojaci z najvyšších stromov sledovali, čo sa
deje na hrade. Dážď bubnoval po celtovine, hromy a
blesky uspávali tureckých vojakov. Čeklíska pani však
nespala. Postupne organizovala celú akciu tak, aby
hrad vybuchol presne o polnoci. Predtým opustili tajnou
chodbou hrad ženy a deti, ktoré zobrali so sebou všetky
zásoby. O pol dvanástej odchádzajú i posledné stráže,
ktoré oklamali nepriateľa tým, že nechali čiapky na
nízkej palici, aby si Turci mysleli, že sa neustále
modlia. O trištvrte na dvanásť veliteľka, brtník a
puškár zapálili šnúry a odišli tajnou chodbou. Strašný
výbuch rozmetal hrad po širokom okolí. Turecký beg
žalostil za krásnou veliteľkou a nádherným hradom.
Brtník spolu s puškárom padli pri Ivanke do tureckého
zajatia. Svojou ľsťou ešte vyrobili veľa takých "čeklískych
sviec", ktoré ničili turecké vojsko. Keď sa skončilo
turecké pustošenie, "čeklíske sviece" už
nevybuchovali, ale údajne v rozvalinách čeklískeho
hradu akoby sa neustále mihotalo svetlo sviečky.
Posledná
povesť nás zavedie k spustnutým múrom čeklískeho
"Ľaliového hradu". Vtedy, keď z
pevnosti zostali iba opustené múry, išla stará ženička
Buzgovičová prať šaty na Čiernu vodu pri Čeklísi.
Keď sa ustatá vracala domov, oprela si nošu o zrúcaniny
a odpočívala. Zrazu sa pred ňou zatriasla a roztvorila
zem a v jame sa objavilo dvanásť sudov. V nich boli
po povrch poukladané zlaté a strieborné peniaze a
na jednom sedel kohút. Starká sa prežehnala a rýchle
si zo sudov nabrala zlatých i strieborných peňazí.
Šťastná sa pobrala domov. Keď sa jej v noci zjavili
dvaja páni, ktorí mali na nohách kopýtka a volali
ju tancovať, vedela, čo ju čaká za spoločnosť. Zo
strachu sa vybrala ku kňazovi, aby jej poradil. Ten
jej povedal, aby polovicu peňazí dala na kostol a
druhú polovicu, aby si nechala pre seba. No kým sa
neminuli posledné peniaze, nočné návštevy sa opakovali.
Z povestí
o hrade sa prenesme už do neskoršieho obdobia. Hoci
za Rákoczyho povstania na začiatku 18.storočia Čeklís
ľahol popolom, obdobie neznáma netrvalo dlho. Neďaleko
od miesta starého hradu si dala vystaviť rodina Esterházyovcov
nový kaštieľ.
Rod Esterházyovcov
bol už v minulosti veľmi bohatý a vážený. Prvé zmienky
o ňom pochádzajú z roku 1186. Historici venovali pozornosť
trom hlavným vetvám tejto rodiny. Zakladateľom čeklískej
vetvy bol palatín Mikuláš Esterházy. Bol protestantom,
neskôr sa dal prekrstiť na rímskokatolíka a bojoval
proti protestantom spolu s Petrom Pázmanym. Bol poslancom
za mesto Zvolen, neskôr bol zvolený za palatína. Priamym
potomkom tejto vetvy bol gróf Jozef Esterházy (vnuk
krajinského palatína Mikuláša Esterházyho). Jeho rodina
patrila medzi favorizované šľachtické rody pri viedenskom
dvore. Gróf Jozef Esterházy pomáhal Habsburgovcom
vo vojnách proti Turkom. Po uzavretí Szatmarského
mieru (1711) cisár bohato odmenil grófa Esterházyho
za jeho pomoc. Túto odmenu využil gróf na postavenie
kaštieľa v Čeklísi v rokoch 1714-1722. Monumentálna
architektúra bola ovplyvnená viedenským barokom. Z
historických materiálov sa dozvedáme, že autorom projektu
bol pravdepodobne Ján Bernard Fischer z Erlachu. (Kaštieľ
temer nezmenil svoju podobu, iba menšie úpravy boli
vykonané architektom J.Fellnerom v prvej polovici
18. storočia).
V roku 1714
boli položené základy kaštieľa. (Rok predtým - 1713
- bola ukončená Božia muka ako vďakyvzdanie po skončení
morovej epidémie). Svojím riešením patrí medzi najskvostnejšie
barokové kaštiele. Kaštieľ bol postavený na najkrajšom
mieste v Čeklísi - na vŕšku a rozprestieral sa v rozsiahlom
parku, ktorý bol riešený v štýle francúzskych parkov.
Boli tu vysadené rôzne vzácne druhy drevín: krásne
exempláre sekvoje obrovskej, pínie, katalpy, platany,
borievka kráľovská. Park postupne prechádzal do pôvodných
dubových a topoľových lesných porastov. Za kaštieľom
bola rozsiahla obora pre vysokú zver.
Hlavná brána
bola zdobená znakom majiteľov. Rodinný erb Esterházyovcov
mal v modrom poli na zlatej korune zlatého vtáka Griff,
ktorý v prstoch pravej nohy drží meč a v ľavej tri
zlaté ruže. Za hlavnou bránou bolo nádvorie, ktoré
obývali úradníci a sluhovia. Samotný vstup do kaštieľa
viedol cez kamenný most s plastikami levov. Zámocká
brána je cennou umeleckou pamiatkou, na ktorej umelcova
ruka vykreslila prekrásne ornamenty. Samotný kaštieľ
mal tri jednoposchodové krídla s čestným dvorom, ktorý
bol uzavretý prízemným vstupným krídlom. Mal dve veže:
na pravom i ľavom krídle, ktoré boli spojené portálom,
tretia sa nachádzala v prostriedku medzi čelnými vežami.
Strechy boli bohato ozdobené a zlátené. V pôvodnom
francúzskom parku sa nachádzali plastiky Ľ.Godeho
(tieto boli neskôr nahradené secesnými alegorickými
sochami ročných období a fontánou s ústrednou plastikou
ženy s dvoma nymfami). V období výstavby kaštieľa
bola vybudovaná v zámockom parku baroková kaplnka
Svätej Anny (1716), ktorú dal postaviť gróf Esterházy
na pamiatku zachránenia grófových detí. (Možno vás
zaujme i fakt, že v rokoch 1714-1720 mal Čeklís 72
daňovníkov a dva mlyny).
V kaštieli
sa postupne zhromaždilo mnoho cenných vecí a umeleckých
predmetov, bohatá knižnica, obrazáreň a pekné lovecké
trofeje. Zaujímavosťou prednádvoria sa stal aj mariánsky
stĺp od Ľ.Godeho z rokov 1750-1760.
Majitelia
viedli prepychový život. O dôležitosti a významnosti
čeklískych Esterházyovcov svedčí aj návšteva celého
kráľovského dvora v roku 1766. Pri tejto príležitosti
bol postavený nádherný pavilón v Starej bažantnici.
Program slávnosti bol veľmi pestrý - rybolov na Dunaji,
čínske dostihy, bludný Holanďan. Najväčšou atrakciou
bol jarmok, kde mali prepychové stánky Peržania, Turci,
Arméni, Egypťania, Rusi, Holanďania, Angličania a
ďalšie národy. Na návštevu bolo zvedavých niekoľko
tisíc obyvateľov z okolia. Po skončení slávnosti odišiel
celý kráľovský dvor do zámku, kde bola pripravená
večera. Kaštieľ osvetľovali nielen bengálske ohne,
romantiku noci upevnilo aj tisíc lampiónov.
V priebehu
18.storočia sa aj na Slovensku rozvíjali a silneli
kapitalistické výrobné vzťahy (vznikali manufaktúry,
ťažilo sa čoraz viac obyčajných i drahých kovov, rozvíjala
sa banská technika aj hutníctvo). Koncom 18.storočia
pretrvával boj medzi cechmi a novovznikajúcimi manufaktúrami,
ktorým veľkú pomoc poskytla i Mária Terézia svojou
reformou z 5.marca 1765, a tým zabezpečila ich rozvoj.
(Pre zaujímavosť možno spomenúť, že v Čeklísi bol
známy cech čižmárov (1726) a cech hrnčiarov (1745)).
Panovníčka
Mária Terézia v Čeklísi v roku 1766 zriadila prvú
manufaktúru na výrobu súkna a rôznych druhov
bavlnených látok - kartúnku. Bola vybudovaná na pravom
brehu Čiernej vody, neďaleko kaplnky Svätej Anny.
Manufaktúru založila skupina bratislavských a viedenských
podnikateľov, na čele ktorej stál Jozef Falquet a
jeho zať Ignac Canvert. Spoločníkmi boli Jozef Wachtler
a Konrád Himberger. Zakladatelia investovali do jej
založenia 60 000 zlatých. Manufaktúra získala cisárske
privilégium. Medzi najzaujímavejšie práva patrilo:
- rozširovanie
manufaktúry podľa vlastného uváženia
- právna
ochrana ľudí patriacich k manufaktúre
- právo pečiatkovať
výrobky zvláštnym znakom
- oslobodenie
zahraničných remeselníkov od daní na 15 rokov
- právo zamestnávať
ľubovoľný počet tkáčov bez ohľadu na záujmy cechov
Čeklís mal
ideálne podmienky na bielenie kartúnu - veľké lúky
i vodu. Bielenie sa vykonávalo primitívnym spôsobom
- na slnku. Z tohoto obdobia pochádzajú i miestne
názvy: Panské lúky (lúky, na ktorých sa bielil kartún),
Fabrický most (vedie nad Ľadovou vodou), Ľadová voda
(potok vlievajúci sa z pravej strany do Čiernej vody).
Kartúnka vyprodukovala ročne asi 3000 kruhov kartúnu
a 5000 kruhov cicu. Neprimerané náklady a veľká konkurencia
zapríčinila úpadok čeklískej manufaktúry, o ktorej
posledné správy hovoria ešte v roku 1792.
Manufaktúra
v Čeklísi bola po šaštínskej manufaktúre druhou najvýznamnejšou
na Slovensku. Iba tieto dve mohli vyvážať svoj tovar
aj do Rakúska. S výrobkami čeklískej manufaktúry obchodovali
kupci v Modre, Pezinku, Galante, Dunajskej Strede,
Hlohovci, Banskej Štiavnici, Ostrihome, Komárne, Šali,
Banskej Bystrici, Kežmarku, Rábe, Veszpréme, Budíne,
Pešti a Temešvári.
Manufaktúra
mala v období najväčšieho rozmachu 100 - 150 stálych
zamestnancov, 100 dievčat - farbiarok a okrem toho
zamestnávala ešte asi 2000 pradiarov a česáčov z okolia.
Čeklís i
naďalej patril k známym panským sídlam. Presviedčajú
nás o tom záznamy o významnej slávnosti, ktorá sa
konala dňa 10.augusta 1775. Bola usporiadaná na počesť
arcikniežaťa Ferdinanda a jeho manželky Beatrice.
Vtedy bol dvorným kráľovským kancelárom Michal Esterházy,
ktorého historické pramene hodnotia ako veľmi dobrého
a spravodlivého pána. Dôkazom toho je i historka,
o ktorej sa môžeme dočítať v kronike: dvanásť sedliackych
párov vstúpilo do stavu manželského. Svadobný obrad
sa konal v zámockej kaplnke sv. Jozefa, svadobná hostina
vo Veľkej bažantnici. Novomanželia boli štedro obdarení
svojím pánom. Dostali: nové šaty, výbavu, každý pár
jednu kravu, veľký hodvábny ručník, zlaté dukáty,
postele, periny, stôl, stoličky, skriňu a jedálenský
servis. Veselie trvalo dva dni a 7 hudcov tu hralo
od rána do večera.
V období
hľadania identity malých národov prichádza do Čeklísa
po skončení štúdia teológie mladý katolícky
kňaz Anton Bernolák. Táto ponuka ho veľmi
potešila, pretože dedina ležala blízko Bratislavy
a nebolo z nej ďaleko ani do Trnavy. Boli to dve významné
centrá, ktoré potreboval pre svoju jazykovú tvorbu.
Už sem priniesol výtlačky prvého diela Kriticko -
filologickej rozpravy o slovanských písmenách. Rok
1787 vošiel do dejín ako dátum kodifikovania - uzákonenia
slovenčiny. Hoci na našej fare pôsobil iba krátko
(1787-1791), môžeme byť na toto obdobie hrdí. V radoch
mladej slovenskej inteligencie bol veľmi známy, pokračoval
v práci na povznesení slovenského jazyka a naďalej
aj ako vysvätený kňaz vydáva Oravský obzor.
V Čeklísi
sa staral o duševné spasenie obce i o povznesenie
a záchranu celého národa. Kronika obce hodnotí jeho
pôsobenie takto: "Chrám čeklísky, vedľa fara
a celá obec chovajú pamätnú stopu jeho požehnaného
života. Svojím dielom a pôsobením stojí na poprednom
mieste v slovenských duchovných a národných dejinách."
Hodnotenie v podobnom duchu zanechal o ňom i predstaviteľ
neskoršej štúrovskej školy Jozef Miloslav Hurban:
Povstal
v útlom veku mládenec slovenský, ktorého duch smelo
letel nad zaprášené cesty zastaraného zvyku a ktorý
povedal prvý zreteľným slovom:
"Slováci
píšte po slovensky"
Bernolák
v roku 1790 dokončil a vydáva v poradí už tretie dielo
- Slovenská gramatika, ktorým obohacuje sústavu slovenskej
reči. Vypĺňa dejiny kultúry a buditeľstva, tým začína
hnutie, ktorého dedičstvom je dnešné národné povedomie:
"Je milá naša reč slovenská."
Tu v malej,
skromnej izbičke tvoril najväčšie dielo svoje i národné.
Po štyroch rokoch z Čeklísa odchádza. Jeho pôsobenie
a veľkosť ducha umocňujú i citáty. ktoré nájdeme v
kronike:
"Len
vtedy, keď pracujeme s láskou, nachádzame sa tu blaženými.
A čo je práca s láskou? Je to ako súkno predané do
vlastného srdca."
"Hoc
by som spieval ako anjel a nemiloval ľudí a pracoval
by som ako mravec a neosožil ľuďom, lepšie urobíš,
keď posadíš sa ku dverám chrámovým a budeš brať almužnu."
Mnohí z vás
určite o tomto veľkom národovcovi vedia. No nezaškodí
si zopakovať pár základných faktov.
Anton Bernolák
sa narodil 3.októbra 1762 v Slanici na Orave. Pochádzal
zo známej zemianskej rodiny. Nižšie triedy ľudovej
školy navštevoval v Slanici, vyššie v Námestove. Pokračoval
na gymnáziu v Ružomberku. V bratislavskom seminári
študoval dva roky poetiku a rétoriku, ďalšie dva školské
roky filozofiu v Trnave.
V rokoch
1784-1787 študoval teológiu vo Viedni a v generálnom
seminári v Bratislave. Po vysvätení za kňaza (17.8.1787)
nastupuje ako kaplán na fare v Čeklísi. Najvýznamnejšie
dielo A.Bernoláka vzniká v posledných rokoch pôsobenia
v Bratislave a v Čeklísi. Je to obdobie, keď mladá
slovenská inteligencia hľadá identitu vlastného národa.
Do dejín vstupuje ako kodifikátor spisovnej slovenčiny
v roku 1787. V tom istom roku založila slovenská mládež
Slovenskú učenú spoločnosť. V lete 1791 odchádza z
Čeklísa do Trnavy, kde sa stal tajomníkom arcibiskupskej
kancelárie. Mal najväčšiu zásluhu na tom, že v roku
1792 vzniká Slovenské učené tovarišstvo. Po celom
Slovensku vznikali jeho odbočky. Počet členov sa odhadoval
asi na 500 osôb. Boli to ľudia rôznych profesií -
kňazi, učitelia, lekári, úradníci. remeselníci i kupci.
V roku 1797
nastupuje ako dekan v Nových Zámkoch, kde veľmi mladý
15.1.1813 zomiera. Vo svojom činorodom živote vytvoril
súvislé jazykovedné dielo, v ktorom vychádzal zo zásady,
že slovenská spisovná reč musí mať základ v jazyku
a výslovnosti ľudu, za základ ktorého si vybral západoslovenské
nárečie a zaviedol fonetický pravopis - píš, ako počuješ.
I keď úsilie A.Bernoláka nemalo trvalý úspech, pretože
jeho slovenčina sa nestala celonárodným spisovným
jazykom, písal ním Ján Hollý a Juraj Fándly. Bernolákov
jazyk neoslovil hlavne evanjelických vzdelancov, ktorí
naďalej zotrvávali na biblickej češtine. Jeho slovenčina
v polovici 19.storočia zanikla. Bolo to spôsobené
hospodárskymi, politickými i kultúrnymi zmenami.
Po odchode
Antona Bernoláka z Čeklísa sa o osudoch dediny veľa
nevie. Sú to "biele miesta", o ktorých mlčí
obecná kronika i slovenskí historici. A práve preto
je táto časť viac - menej chronologickým prehľadom.
Od 18.storočia bola v obci stanica dostavníkovej pošty
medzi Bratislavou a Blatným.V roku 1828 mal Čeklís
268 domov a 1803 obyvateľov. Panstvo tu malo rozsiahly
majer s chovom oviec. Grófsky rod Esterházyovcov patril
medzi najbohatšie. V roku 1910 mala obec už 2103 obyvateľov.
Obecná kronika spomína až obdobie 1. svetovej vojny.
V pekné slnečné nedeľné ráno 26.júla 1914 prišiel
do obce zástupca okresného úradu a priniesol mobilizačnú
vyhlášku. Podľa nej mali do armády nastúpiť všetci
muži do 37 rokov.Začala sa 1. svetová vojna. Kronikár
spomína : "Smutné časy, mobilizácia vyprázdnila
Čeklís. Čo lepší chlapi sú, všetci musia byť vojakmi.
Všade plač a náreky, ale nedá sa pomôcť - rozkaz je
rozkaz. Vojna je neúprosná, vojna potrebuje obete.
Veľa vojenských vlakov prejde cez Čeklís a vojaci
spievajú. Spievajú smutné i veselé..."
Vojna celou
hrôzou doľahla i na Čeklís. Z krátkodobej sa stala
vojna dlhodobá.Ďalšia vyhláška prikazovala domobranecké
prehliadky, pri ktorých už i nevojaci od 18 do 42
rokov dopĺňali rakúsko -uhorskú armádu. Berný úrad
prispieval rodinám vojakov.
V rokoch
1916 - 1917 boli pre vojenské účely zobraté 2 zvony
z kostola a 1 z kaplnky Sv. Anny. Bieda i smútok panovali
všade, bez peňazí a potravín sa ťažko žije.
V rokoch
1916 zriadili v Čeklísi poľnú nemocnicu. Boli to baraky
vystavané na obecných pozemkoch v blízkosti hradskej
od Ivanky po Veľký Biel. Po skončení vojny ich úrady
dali rozobrať a materiál rozpredali občanom.
28.októbra
1918 ešte v obci nik nevedel, že 1.svetová vojna sa
skončila. Až na druhý deň. V ďalších dňoch a mesiacoch
sa vracali domov vojaci. 43 občanov Čeklísa sa domov
nevrátilo - pamätník týmto obetiam bol postavený pri
kostole.
V tomto istom
roku obyvateľstvo obce i okolia zničilo oboru, kde
sa dovtedy chovala vysoká zver.
Po
vzniku Československej republiky v Čeklísi začali
svoju činnosť slovenské úrady i slovenská škola.
V rokoch
1922 - 23 bola v obci parcelácia Esterházyovských
pozemkov a stavebných parciel - obec sa veľmi rýchlym
tempom rozširovala. Vo voľbách 1923 bol tajným hlasovaním
za starostu zvolený Jakub Príkopský a v roku 1927
Karol Kastl.
10.októbra
1937 bol slávnostne odhalený pomník Antona Bernoláka,
ktorý bol dielom akademického sochára Frica Motošku.
Na veľkolepej celonárodnej oslave sa zúčastnilo veľa
vzácnych hostí svetských i cirkevných (okrem iných
ministerský predseda Dr. Milan Hodža). Bustu odhalil
okresný náčelník Dr. Aug. Brychta, ktorý mal i hlavný
slávnostný prejav.
V tomto roku
mal Čeklís asi 5000 obyvateľov. V obci bola pošta
s telefónom a telegrafom, obvodný notariát, žandárska
stanica, 5 hostincov, 5 obchodov, potravinové družstvo,
mlyn, kultúrny dom aj kino.
10.októbra
1938 Viedenskou arbitrážou Čeklís pripadol Maďarsku.
Vo večerných hodinách bol obsadený maďarským vojskom,
zmenili sa i predstavitelia obce a školy. Mnoho ľudí
stratilo svoje zamestnanie v Bratislave.
14.marca
1939 bol Čeklís znovu pripojený k Slovensku, lebo
v tento deň bol vyhlásený samostatný Slovenský štát.
Pred obecným úradom sa konali veľké oslavy. Bol zvolený
i vládny komisár Jozef Mutkovič, ktorý funkciu vykonával
až do oslobodenia.
1.septembra
1939 začala 2.svetová vojna. Prvá mobilizácia bola
v júni 1941 a do bojov išlo prvých päť ročníkov záložných
vojakov. V roku 1941 sa začalo so stavbou ľudovej
školy, ktorá bola dokončená v roku 1942. V tom istom
roku bola postavená poschodová budova obecného úradu.
V roku 1943
boli na Vardombe umiestnené protilietadlové delá.
Školská budova bola obsadená slovenskými vojakmi,
po ich odchode do Povstania tam sídlil nemecký vojenský
štáb.
Obec bola
oslobodená 2.apríla 1945 ráno o 6.hodine Červenou
armádou. V detskom domove, škole i v kaštieli boli
zriadené poľné nemocnice, v ktorých ošetrovali ruských
vojakov.
Krátko
pred skončením vojny ušiel z kaštieľa Karol Esterházy.
Po jeho odchode ľudia začali vykrádať kaštieľ,
zmizli niektoré cenné obrazy, nábytok i vzácne knihy
z knižnice.
4.apríla
bol utvorený Revolučný národný výbor. Predsedom sa
stal Ján Belai.
V 1947 bola
parcelácia skonfiškovaného majetku Esterházyovcov.
Bol to veľmi ťažký rok - bolo katastrofálne sucho,
ktoré malo za následok veľkú neúrodu.
V tomto roku
poslanci podali návrh na premenovanie obce. Boli dva
návrhy: Krasnodar a Bernolákovo. Na nadriadených miestach
prešiel návrh Bernolákovo a od 11.júna 1948
nesie obec toto pomenovanie.
Obecný
erb
Erby zohrávali
už v dávnej minulosti významnú úlohu. Obec či mestečko,
ktoré ho mali, znamenali stupienok určitej hierarchie
- vyjadrovali výsadné postavenie vlastníka erbu v
spoločnosti.
Heraldika
- náuka o pravidlách a zvyklostiach pri tvorení znakov
(erbov) - nám zjednodušene
vysvetľuje,
že erb je určité farebné znamenie umiestnené na štíte.
Mohli sa používať iba štyri základné farby (červená,
modrá, zelená, čierna) a dva kovy (zlato a striebro),
ktoré možno nahradiť žltou a bielou farbou. Všetky
dnešné erby sa vyvinuli z pôvodných obecných pečatí.
Kde siahajú
korene dnešného obecného erbu?
Zo 14.storočia
vieme, že v Čeklísi existoval kostol, ktorý bol zasvätený
sv. Štefanovi. V tomto období sa vždy činnosť obecnej
správy - jej administratíva spájala s farnosťou. Najdôležitejším
znakom obecnej správy je obecná pečať - tá musela
mať tvar kruhopisu a znamenie, ktoré obec identifikovalo
pred úradmi.
Na obecnej
pečati Čeklísa bol zobrazený patrón farského kostola
sv. Štefana - celá jeho postava. Odtlačok tohto pečatidla
je na písomnosti z roku 1571 a 1606 v Archíve hlavného
mesta Bratislavy. Do 17.storočia je to iba pečať -
pretože znamenie nebolo vsadené do heraldického štítu.
V tomto období sa cirkevné motívy do štítov neosádzali.
Čeklís sa
stal mestečkom (oppidum, város) v rozpätí rokov 1606
- 1630. Vtedy prijíma nové pečatidlo: v kruhopise
je vytlačené * SIGILVM * VAROS * CZEKL.ZI - (bolo
to gramaticky nesprávne) a znamenalo "Pečať mestečka
Čeklís". Kruhopis obsahoval i skratku - iniciálky
SI - Szent István - sv. Štefan. Na tomto pečatidle
už nie je postava sv. Štefana kráľa - ale len jeho
pravé rameno držiace v dlani kráľovské žezlo. Rameno
so žezlom je už vsadené do heraldického štítu - môžeme
hovoriť o erbe Čeklísa.
Toto prvé
erbové pečatidlo sa stratilo, alebo ho chceli vylepšiť,
jedno je však isté: v období od 10.novembra 1630 až
19.septembra 1634 vzniklo nové pečatidlo s latinským
kruhopisom SIGILLVM OPPIDI CZEKLISZ (Pečať mestečka
Čeklís). Namiesto iniciálok SI obsahoval dátum vročenia
- dátum vyhotovenia 19.septembra 1634. Štít a znak
zostal z predchádzajúceho pečatidla. Nové pečatidlo
používal obecný úrad a richtár až do roku 1910. Vtedy
pravdepodobne obec nemala peniaze na zaplatenie návrhu
erbu, a preto používala iba nápisovú pečiatku.
V období,
keď sa obce opäť rozhodli pre používanie obecných
pečatí a obecného erbu (po roku 1960) popísal (blazoval)
erb Bernolákova popredný slovenský heraldik Jozef
Novák.
Erb pozostáva
z modrého štítu, pravé striebornoodeté rameno zviera
v dlani zlaté ľaliové žezlo. Od tohoto erbu sa odvíja
i obecná vlajka - ukončená lastovičím zástrihom. Pri
jej tvorbe sa vychádzalo z farieb erbového znamenia
a štítu.
Pre zaujímavosť
podobný erb má obec Otročok v okrese Rimavská Sobota.
Kultúrne
pamiatky v Bernolákove
Náš národ prešiel
rôznymi historickými obdobiami, z ktorých sa zachovalo
množstvo pamiatok. Niektoré z nich majú štatút kultúrnej
pamiatky. V našej obci máme päť kultúrnych pamiatok.
Stĺp hanby
Stĺp hanby
- pranier sa nachádza v ohradenom priestore blízko
rímskokatolíckeho kostola. Bol postavený pravdepodobne
v 17. storočí. Je to jednoduchý hladký kamenný stĺp
v tvare valca s hlavicou a otvorom pre reťaz. Spodná
časť je zabetónovaná a je z tvrdého pieskovca. Výška
stĺpa je asi 2,5 metra.
Stĺp hanby
stál pôvodne v priestore pred kaštieľom, kde bola
i stanica dopravníkovej pošty. V tomto období patril
grófsky rod medzi najbohatšie v Západoslovenskom kraji,
a preto tu sídlil i panský súd "Úriszék",
ktorý vynášal tresty v prípade poddaných. Jedným z
trestov bolo i vyviazanie k stĺpu hanby (za krádež
alebo za urážku vrchnosti). Aj miestny richtár mal
možnosť stíhať niektoré delikty: opilstvo, rušenie
nočného pokoja, výtržníctvo a krádeže v obci a v nepoddanskej
časti chotára. Okrem trestov za tieto činy k stĺpu
hanby priväzovali i klebetné ženy a ženy podozrivé
z čarov.
Kaplnka
sv. Anny
Kaplnku sv.
Anny dal vybudovať gróf Esterházy v severozápadnom
cípe parku v roku 1724. Je to baroková stavba centrálneho
polygonálneho pôdorysu s obdĺžnikovým presbytórom,
ktorý je zaklenutý pruskou klenbou. Celá loď je krytá
kupolou. Fasáda je členená nárožným pilastrami s rímsovou
hlavicou. Nad portálom je tympanom, v ktorom je reliéf.
V súčasnosti slúži na cirkevné obrady. Kaplniek tohoto
druhu sa zachovalo veľmi málo. Reprezentuje hodnotnú
architektúru a má bohatý barokový inventár.
Pomník
Antona Bernoláka
Pomník pamiatke
priekopníka spisovnej slovenčiny a zakladateľa Slovenského
učeného tovarišstva Antona Bernoláka, ktorý u nás
pôsobil ako rímskokatolícky farár a dekan (1787 -
1791), bol odhalený 10.októbra 1937. Nachádza sa pred
rímskokatolíckou farou. Je postavený na stupňovitom
podstavci z umelého kameňa. Má štvorcovú podstavu,
na ktorej je umiestnený pylón zužujúci sa ku spodu.
Na vrchu pylónu je bronzová busta Antona Bernoláka,
ktorá predstavuje mladého spisovateľa - národovca.
Na čelnej strane nás privíta text: "Milá je naša
reč slovenská...", ktorý je vytesávaný, nenatieraný.
Autorom pomníka
je akademický sochár Frico Motoška.
Kostol
sv. Štefana - kráľa
Je najstaršou
kultúrnou pamiatkou Bernolákova. V literatúre sa často
spomína ako gotická stavba zo 14. storočia, no niektoré
historické pramene pripúšťajú možnosť, že v tom období
bola goticky iba upravená pôvodná románska stavba
z 13. storočia. Gotický charakter sa zmenil ďalšou
úpravou v rokoch 1764 a 1773. Tieto stavebné úpravy
uskutočnili vtedajší majitelia Čeklísa Esterházyovci.
Bola vykonaná prístavba veže k západnej fasáde lode
kostola a oratória. Vtedy bola odstránená i kamenná
románska krstiteľnica (dnes je vo farskej záhrade)
a nahradená novou. Všetky úpravy boli v štýle baroka.
V rokoch
1952 - 53 bol objekt zväčšený prístavbou bočnej kaplnky
na severnej strane presbytéria a z južnej strany obdlžníkovou
prístavbou z tehál, rozdelenou priečkami na tri samostatné
miestnosti (sakristia, sklad a boží hrob).
Pôvodné patrocínium
mohlo patriť Štefanovi prvomučeníkovi, no v priebehu
stredoveku sa zmenilo a aj dnes je kostol zasvätený
svätému Štefanovi - kráľovi. Veľmi vzácnou pamiatkou
je zlatý kalich z roku 1666.
Tento unikátny
jednoloďový sakrálny priestor je zakončený polygonálnym
presbytárom a novou prístavbou kaplnky. Presbytérium
je zaklenuté gotickou krížovou rebrovou klenbou s
profilovými rebrami. Loď je krytá krížovou hrebienkovou
klenbou. Sakristia je plochostropá. Fasáda je členená
dvojstupňovými opornými piliermi.
Kaštieľ
Patrí medzi
najkrajšie barokové stavby u nás. Bohatý panovnícky
rod Esterházyovcov ho dal postaviť v rokoch 1714 -
1722. Pôvodne mal byť letným sídlom. Autorom projektu
bol pravdepodobne Ján Bernard Fischer z Erlachu. Neskoršie
stavebné úpravy boli realizované staviteľom J. Fellnerom
v prvej polovici 18. storočia. Ďalšie úpravy boli
uskutočnené po požiari v roku 1911 a v rokoch 1948
- 49.
Kaštieľ v
Bernolákove je jednoposchodová trojkrídlová budova
stavaná do pôdorysu "U". Dvor je uzavretý
jednoduchou prízemnou stavbou s terasou a vstupným
portálom, ktorý spája veže bočných krídiel. Hlavné
jedenásťosové priečelie s mierne vystupujúcim stredným
rizalitom je situované do parku. Fasáda je členená
pravidelným rytmom okien (2-2-3-2-2) a pilastrami
s jónskou hlavicou. Stredné krídlo má v dvornej časti
mierne vystupujúci rizalit, ktorý je členený polostĺpmi
s korintskou hlavicou. Celú fasádu ukončuje balustráda
s dvoma plastikami a oválna veža krytá kopulou. Okná
tohto krídla majú nad sebou a v parapete dekoratívne
prvky. V priečelí bočných krídiel sú štvorhranné trojposchodové
veže členené nárožnými pilastrami a kryté helmicou.
Strecha je manzardová s vikiermi. Miestnosti majú
v prízemí klenby s lunetami alebo krížové klenby.
Ostatné miestnosti sú plochostropé. Slávnostná miestnosť
v strednom krídle je prístupná dvojramenným schodišťom,
na ktorom je železná kovaná mreža.
Hlavný vstup
do areálu z obce bol tromi ulicami lemovaný alejami,
ktoré sa opticky zbiehali pri obelisku sv. Štefana.
I hlavné komunikácie po obvode areálu a prechod parku
do obory bol riešený priamočiarými alejami, ktoré
sa hviezdicovito križovali. Toto panské sídlo bolo
ojedinelou ukážkou vysoko kvalitne budovaného barokového
zámockého komplexu stredoeurópskeho významu.
Kaštieľ má v prenájme spoločnosť
Huma 90, v areáli parku sa buduje golfové ihrisko
a iné športoviská.
|
